„Môžem ho potešiť nejakým zázrakom? Pozri, aký je sám, chcem ho vidieť usmiateho,“ zaprosil malý anjel svojho otca, dospelého anjela.
„Nie, nie. Dobre vieš, že ľudia tam dolu už na zázraky neveria, tak im ich už dávno ani nezosielame. Poď si oddýchnuť a troška pospať,“ odvetil mu a postrapatil ho po zlato žiarivých vláskoch.
„Škoda, myslel som, že malým deťom sa zázraky dejú, veď oni v ne veria,“ malý anjelik striasol krídlami a opäť sa naklonil z oblohy, aby sa pozeral na chlapčeka, ktorému robil anjelička strážnička.
„Malé deti sú nevinné, sú ako ty, synček, mnohé veci ešte nepoznajú,“ naznačil mu, aký je obraz ľudského sveta a pobral sa odpočinúť si.
Noc prichádzala nenápadne pomaly a potichu, takmer po špičkách. Hodiny odkrajovali z času a čochvíľa sa chystali uvítať polnoc ako tajomnú kráľovnú. Tma klesala z nebies a zvádzala všetky ľudské srdcia do snov. Avšak za jedným z oblokov vysokého paneláku jemný plameň sviečky oznamoval, že komusi sa tam ešte do snov nežiada.
Malý Filip sedel pri okne a pozoroval oblohu. Bola nádherne posiata hviezdami, presne ako jeho telíčko, keď mal osýpky. Mamka sa mu vtedy smiala, že vyzerá ako obloha posypaná hviezdami. Teraz si spomenul na jej slová. Rovnako sa mu následne vybavili aj tie, kedy mu hovorila, že keď človek odíde navždy, na oblohe sa objaví nová hviezdička a táto svieti za toho človeka. Filipove malé očká blúdili po oblohe, z jednej strany na druhú, okolo mesiaca, znova a znova. Hľadali totiž hviezdu, ktorá patrí jeho mamke. Cnelo sa mu za ňou a jeho srdce túžilo po jej objatí.
Anjeliček strážniček to všetko pozoroval z nebies. Opieral si bradu o lakte a ak by mohol, zletel by dolu a objal malého Filipa. Krútil hlavou, nepáčilo sa mu, že pre chlapca nemôže vykonať žiaden zázrak. Dobre vedel, že všemohúci Boh dal anjelom možnosť robiť aj nemožné. Obzrel sa a zistil, že jeho otec už spí, rovnako ako aj ostatní. Dostal nápad. Malé srdce sa mu rozbúchalo a on neváhal.
„Nenechám ho takého smutného, nemôžem sa na to dívať!“ hovoril si ako starý zodpovedný anjel, ktorý musí zasiahnuť.
Opatrne, ani nedýchajúc, vytiahol spiacemu otcovi z rúk jeho čarovný prút a pribehol späť k oblohe. Chvíľu rozmýšľal, ako chlapca potešiť, akým zázrakom ho obdariť, no napadlo ho to rýchlo. Dotkol sa oblohy a všetky nebeské kúzla sa dali do pohybu krásy.
Malý Filip sa práve pozeral na žiarivú hviezdu a premýšľal, či práve táto nie je tá, ktorá patrí jeho mamke. V tom sa hviezdy začali pohybovať ako naháňajúce sa ryby vo vode, krúžili okolo seba, zoraďovali sa a celá nočná obloha ožila. Chlapec spozornel. Za krátky moment sa nebeské hviezdy usporiadali tak, aby vytvorili nádhernú podobu tváre jeho matky. Usmievala sa na neho a dokonca počul, ako mu hovorí, že ho ľúbi.
„Aj ja Teba, mamička,“ vyslovil Filipko a oči sa mu zarosili.
Zakývali si a potom sa hviezdy poslušne vrátili späť. Chlapec pokojne zaspal a s ním aj jeho malý anjel strážny.
Zázraky schádzajú na Zem každý deň. Avšak len deti majú dostatočne čistú dušu, aby v ne bezpochybne uverili a dotkli sa ich.
Láska neumiera, to len ľudia sa na chvíľku od seba vzdialia...
