Veľkým svetom

Autor: Marcel Páleš | 5.8.2012 o 14:27 | Karma článku: 8,08 | Prečítané:  427x

Letí! Uplakaná. Nariekajúca. Neveriaca. Malé telíčko. Veľkým svetom. Letí a ani nevníma, ako ju nohy poslúchajú. Boja sa niektorí ľudia, boja sa, že sa potkne, že bude plakať ešte viac. Že upadne a udrie si hlávku, odrie kolená, zašpiní ruky. Ona však nedbá! Nevníma svet! Ani ľudí! Ani seba! Letí a dúfa, že tam nájde odpoveď. Že jej pomôžu. Šedivý ujo. Že ju pochopia. Šedivý ako Dedomráz. Že ju nesklamú. Ten starý ujko, čo má vždy úsmev v očiach. Že jej povedia!

 Jaroslav Slabej

Letí a sotva stíha s dychom. Sotva vystačí so slzami a sotva jej malé srdiečko vládze udierať takú ťažkú symfóniu. Uplakaná. Nariekajúca. Neveriaca svetu. Malé telíčko s veľkým srdcom. Veľký svet s malým pochopením. Letí a ani nevníma, ako ju nohy nesú. Boja sa ľudia navôkol. Boja sa, že jej ktosi ublížil. Letí. Letí! Letí! Inak ani nevie.

„Čo sa stalo?" pýta sa zhrbená starenka, ktorá sa za ňou pomaly otáča, no maličkej už niet.

Ostro zahne pod šikmou vežou. Míňa roh, kde predávajú chutnú zmrzlinu, na ktorú teraz ani len nepomyslí. Míňa vežatú katedrálu, kde v tichosti sedí človek a upína pohľad hore nad oltár na maľby sediaceho Boha s Ježišom. Anjeli mlčia. Z nebies na drobné dievčatko dopadajú teplé slnečné lúče a chcú jej vysušiť vlhké malinké líčka. Slzy nestíha utierať. Ani ich nevníma. Už nech je tam! Už nech vie, či je svet iba klamstvom, alebo ozaj jesto nádeje. Už nech ju zachránia! Už! Už, už, už! Bože, však ju nesklameš?

Malé dievčatko s veľkými očami, slabo hnedými vlasmi, silno žltým tričkom a krehkým telíčkom. Dievčatko so zelenkastými očami, lienkovými náušničkami, v drobných lodičkách, s jedným naružovo nalakovaným nechtom a dvomi materskými znamienkami na ľavom ušku. Poklad. Zázrak. Život. Božské dielo! Už nech! Už, už, už! Však ju nesklameš?

Míňa ľudí, ktorí sa otočení za ňou len nechápavo pozerajú. Netušia. Nevidia do jej vnútra. Necítia jej slzy. Neprebolia s ňou. Niektorí aj chcú pristaviť ju a spýtať sa, čo sa jej stalo, že kam tak uteká, či ako jej pomôcť. Nestihnú. Malé nôžky sú už v diaľke. V nenávratne. A to sklamanie si odnášajú odtlačené ako do vosku vo svojom srdci.

„Musí to byť vážne, keď plače nevinnosť!" preblysne mysľou predavačovi rýchleho občerstvenia, ktorý sa vykloní z okienka a hľadí za jej miznúcim chrbtom. „Bože, nie je to moja vnučka? Našťastie nie! Taká nešťastná! Chúďatko maličké!" hovorí si predavačka z obchodu s textilom.

Malé telíčko prebehne chodníkom popri obchodoch a už tuší blízkosť cieľa. Jeden zo šoférov zaváhal so štartovaním auta, lebo sa zapozeral na letiacu uplakanú tváričku. Ľútosť! Už! Prosím! Už!?

Konečne spomaľuje! Vypúšťa sily, ktoré kdesi v sebe našla, aby vládala toľký beh. Už stojí. Z rešpektu pred sochou poľského Loleka, ktorý sa neskôr stal symbolom mieru a pravou rukou Boha. Malé nôžky sa konečne zastavili. Hruď sa zhlboka nadychuje. Výdych. Hlboký výdych. A znova. Opäť. A ešte! Mocne tlčúce srdiečko si už želá oddych. Ide jej vyskočiť spod žltého trička. Plač neustáva. Slzy nejde zastaviť. Obrovský bôľ malého stvorenia. Prechádza dverami, prvými aj druhými, ktoré sa otvorili bez vyzvania. Pozná ich. Často nimi prechádza s mamkou.

Pochopia ju? Ten šedivý mužík. Pohladia? Poľúbia? Objímu? Ujo s bielou briadkou. Či tam vôbec sú? Budú mať pre ňu úsmev v očiach? Pár slov? Za hrsť lásky do srdca? Ten šedivý ujo, čo ju vždy tak pekne zdraví. Sú? Sú, sú, sú?

Slzy sa jej nahrnuli do očí a kvôli nim nevidela, či tam niekoho jesto. Vošla s hlasným plačom. Zastala pred výťahom pri recepčnom pulte. Nariekala, akoby stratila celý svet. Akoby svet stratil anjelika láskynosiča. Hlávku jej šlo roztrhnúť.

Vybehli! Šedivý ujko v modrej uniforme SBS tam boli! A ihneď ju ratovali! Za rúčky chytili, prosili o slovo. „Čože sa ti stalo, maličká? Ublížil ti niekto? Povedz mi! Mne môžeš! Mňa sa nemusíš báť! Veď sa poznáme! Z videnia!" naliehal, no dievčatko nevedelo utíšiť plač. Nevládalo sa nadýchnuť, vydýchnuť, vyhŕknuť slzy a potlačiť tú ťažobu pod žltým tričkom. Robustný šedivý ujo si kľakli na kolená a pritisli si ju k srdcu. Vedeli, že sa musí upokojiť. Vedeli, že v objatí sa dieťa cíti bezpečne. Vedeli, že je to anjelik a aj on potrebuje ochranu.

„Anj... Anje..." dievčatko prehĺtalo sliny a snažilo sa vysvetliť svoju bezmocnosť. „Anjeli..." vzlykalo. „Vš... Však existujú?" tu uprelo na starého muža svoj pohľad. Oči si utrela, aby videla jasne. Nemusel veľa hovoriť. Nemusel hovoriť vlastne nič. V očiach sa skrývala odpoveď. I keď ho otázka najprv zaskočila, nezaváhal.

„Ale samozrejme! Existujú! Prečo sa pýtaš?" chytil jej malú rúčku do svojej obrovskej a prikryl druhou dlaňou. Dievčatko akoby razom pocítilo pohladenie vnútra. Pochopenie. Lásku. Anjela.

„No... Vie... viete..." dych sa jej pomaličky upokojoval, srdiečko sa chystalo tĺcť pomalšie. Bola už unavená. „Viete, ujo, staršia sestra sa mi smiala, že... Že verím v anjelov. Vraj neexistujú. Vraj si ich darmo všade kreslím. Vraj sa ku nim darmo každý večer modlím. Však klamala?! Všák?" opäť prosebne pozrela na šedivého ujka a čakala na súhlas očí. Prikývol a ubránil ju pred veľkým svetom v objatí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?