„Myslíš, že to oni nám z času na čas riadili životy?“ spýtala sa ho a utrela si pot z tváre.
„Možno áno. Mnoho ľudí verilo, že je to Boh, ale asi to boli oni. Pozorovali nás, skrytí kdesi za rohom tretej galaxie a dobre sa na nás zabávali. Presne ako naše decká vo svojich virtuálnych počítačových hrách kedysi. Stále tomu nechápem“ pokrútil hlavou zarazený Diego a podal jej vodu.
„Už to nikdy nebude tak ako predtým. Iba ak by sa našiel nejaký Einstein, ktorý by ich tromfol v inteligencii a vrátil by nám starý svet,“ zasnívala sa Helena.
„Hej, alebo ožije legenda nad všetky legendy, Chuck Norris,“ uškrnul sa a rozosmial ju ako obvykle.
Výstražný tón prenikavo a nepríjemne zapípal a obaja vyskočili na nohy akoby im niekto odštartoval olympijský beh. Okamžite sa vrátili späť k práci a so silne tlčúcim srdcom dúfali, že za tú malú pauzu nebudú potrestaní. Obstrihávali zelené listy a vkladali ich do debničiek. Keď bola debnička plná, Diego ju odviezol do skladu. K niektorým listom sa dokonca dostali len za pomoci rebríkov. Helena sa bála, že sa raz Diego z rebríka zosype a ona tam ostane sama. Sama na celý ten kusisko plantáže.
„Všetko sa nám vymklo spod kontroly, nemyslíš? Tie vojny a potom oná kožná rakovina. Hlupáci! Ak by sa neviedli vojny, v ktorých sa použili tie chemické sprostosti, neochorelo by toľko ľudí a vedci by nemuseli hľadať liek proti tej hnusnej chorobe,“ zamyslela sa v spomienkach vzdialená Helena, pričom ruky jej automaticky vykonávali potrebné úkony.
„Pche, takí vedci! Napokon obyčajný chalan vyrobil prvú vzorku. Doma v pivnici!“ zahlásil hrdo Diego, zdvihol prst a chvíľu ním zamrzol vo vzduchu, aby zdôraznil svoju výpoveď. Potom si utrel pot z čela a pokračoval v monotónnej práci.
„Ale nie sú takí dokonalí ako Boh, keďže ani oni nevedeli vyliečiť rakovinu. Obyčajní chalan vynašiel liek a to ich sem pritiahlo, sviniarov! Asi tam majú inú zem alebo ktovie v akom prostredí to tam vlastne žijú,“ uvažovala Helena a pozrela sa na krásnu modrú oblohu, z ktorej na ňu pieklo žeravé slnko. Možno by jej ani tak nebolo teplo, ale slnko k nim prenikalo cez sklený obal, týčiaci sa nad ich hlavami.
„Chcela by som vedieť, čo je s mamou a otcom, kde sú moji súrodenci a kde moji priatelia. Ktovie či mi ešte žijú, ktovie na ktorej plantáži pracujú. Čo ak je to na inom kontinente? Už ich určite nikdy neuvidím. Internet, mobily, satelit – to všetko je dávna minulosť. Na čo mi je takýto život?“ pýtala sa Helena so smutným podtónom vo svojej výpovedi.
„Nezúfaj! Ja verím v nejakého spasiteľa, ktorý nás napokon zachráni,“ pousmial sa on a pohladil ju po vlhkom líci.
„Veď áno, ale je to ťažké. Uznaj, tí chumaji si z celej Zeme spravili jeden obrovský skleník, v ktorom im my, hlúpi ľudia, pestujeme trávu!“ rozohnila sa Helena.
„Ale nezabúdaj, že im tým zachraňujeme životy. Tento druh trávy predsa lieči rakovinu. Takže náš život má zmysel. Možno raz sa nám tí vyliečení idioti priletia poďakovať a vezmú nás k nim na pizzu,“ zachichotal sa Diego a obzrel sa vôkol seba, či sa nejaký z tých mimozemšťanov nepriblížil.
„Poď, zašijeme sa. Mám na Teba chuť. Možno splodíme nového Chucka Norrisa a ten ich všetkých dá do smútku,“ zasmial sa vždy vtipný Diego a čochvíľa sa v tieni vysokých zelených rastlín oddával spolu s Helenou najkrajším momentom ich monotónnych dní.
